Bohuslav Tablic (1769 - 1832) sa vo svojom diele opakovane zaoberal otázkami podstaty a funkcií básnického umenia. Hoci tieto poznámky v podobe literárnohistorických reflexií a úvodných komentárov k prácam rozmanitého charakteru nezhrnul do samostatnej práce - osobitnej úvahy alebo ucelenejšej rozpravy, vo svojom súhrne vytvárajú ucelený estetický koncept. Predkladaná monografia analyzuje Tablicove vyjadrenia o básnickom umení a literárnom prejave, pričom kladie dôraz na výklad vybraných dobových pojmov a na ozrejmenie základných predpokladov, východísk a funkcií dobovej literárnej tvorby. Analýza zároveň ponúka možnosť sledovať proces formovania kritérií novodobej poézie v slovenskom literárnom prostredí a jej postupného konštituovania ako samostatného druhu umeleckej činnosti.