Úsilie sústrediť na jednom mieste kľúčové „manifestované programy“, evidované v literárnom živote na Slovensku po druhej svetovej vojne, je výrazom uvedomovanej latentnej prítomnosti medzivojnovej avantgardnej skúsenosti v ňom. Otvára sa tým viacero problémových okruhov, ktoré sú spoločné tak pre medzivojnovú literárnu (umeleckú) avantgardu, ako aj pre povojnovú situáciu umenia a v jeho rámcoch literatúry na Slovensku. Na prvom mieste je to problematika subjektu, a to primárne v duálnom nastavení; v podobe páru indivíduum - skupina, resp. individuálne - kolektívne. Druhým problémom, ktorý sa dostáva do pozornosti, je problém či problematika primárne budúcnostnej orientácie umeleckého videnia a vnímania sveta, vízií a perspektív, to všetko formulované v podobe manifestačne vyhláseného programu. S tým súvisí aj problém nového chápania spoločenskej praxe a v tomto rámci aj akcentovanie sociálnej funkcie umenia. Napokon, no zároveň s tým, je v zornom poli aj problematika slobody umeleckej tvorby, jej autonómne postavenie voči „spoločenskej praxi“ a napätie vznikajúce zo snahy prepojiť úsilie o spoločenský vplyv umenia práve s úsilím o jeho autonómne postavenie.