Vedecká monografia tematizuje konštrukt prosociálneho morálneho uvažovania nielen v rámci tradičnej teórie N. Eisenbergovej, ale snaží sa ho zasadiť do nového konceptuálneho rámca ohraničeného dialogickým antropologickým princípom a etikou cnosti. V morálnej výchove etika cnosti, v porovnaní s doposiaľ prevažujúcimi deontologickými a konzekvencionalistickými konceptmi, ktoré kládli dôraz na dôsledky skutkov či na abstraktné pravidlá a princípy, prináša dôraz na osobu a rozvoj jej charakteru v reálnom životnom kontexte, na morálnu identitu a morálne city. Hlavnou hypotézou práce je preto predpoklad, že prosociálne morálne uvažovanie bude mať užší vzťah k reálnemu konaniu adolescentov ako má uvažovanie v abstraktných systémoch kognitivistických prístupov. Práca referuje o longitudinálnom výskumnom projekte sledujúcom vývin prosociálneho morálneho uvažovania u mladších adolescentov vo veku od 11 do 15 rokov (N=572) a jeho vzťahy s ďalšími premennými, prosociálnym správaním, prežívanou zmysluplnosťou života, vzťahom k etickej výchove ako školskému predmetu a pod. Publikácia vrcholí syntetickou kapitolou, v ktorej sa autor pokúša o prepojenie prvkov dialogických prístupov k vyučovaniu s princípmi etiky cnosti a ustanovenie konkrétnej didaktickej perspektívy, ako by táto syntéza mohla vyzerať v praxi vyučovania etickej výchovy. Na záver autor navrhuje, inšpirovaný aktuálnymi zahraničnými štúdiami, model evalvácie prínosu etickej výchovy ako výchovy charakteru.