Kniha pojednáva o živote a diele Vladimíra Sergejeviča Solovjeva (1853 - 1900), popredného ruského religiózneho filozofa, básnika, teológa, dramaturga, otca ruského symbolizmu, "proroka" ekumenickej utópie a duchovného otca revolúcie ducha", ktorý zanechal hlbokú stopu v literatúre a filozofii Ruska a zároveň predložil antimarxistickú mesiášsku utópiu. Religiózna filozofia Solovjeva sa sformovala ešte v období jeho štúdia na Moskovskej univerzite. Po duchovnej kríze a období ateizmu a nihilizmu", ako 18 ročný prekonáva toto svoje negatívne obdobie života a s plnou vervou sa vrhá do štúdia vied, nielen prírodných, ale aj duchovných. Začal študovať prírodné vedy a filozofiu, veľmi skoro prišiel k záveru, že tieto vedy nie sú v stave uspokojiť duchovné otázky a hľadania človeka. A tak ešte ako adolescent zmenil svoje názory, a to na údiv mnohých pod vplyvom Benedikta (Barucha) Spinozu. Solovjev tvrdil, že láska, dokonca aj v sexuálnom význame tohto slova je ideálnym ľudským stavom. Láska núti človeka, aby dobrovoľne obetoval svoj egoizmus, nestrácajúc pritom individuálnosť. Milovaný nami blížny, ktorý vo svojom ideálnom vtelení je súčasne aj naším protikladom, a našim odrazom, prebúdza v nás silu, dovoľujúcu premôcť všetku moc egoizmu. Podľa Solovjeva, spása človeka, národa a spoločnosti je možná iba prostredníctvom vzdania sa sebalásky a skrze zamilované zliatie muža so ženou, človeka s prírodou, individuálneho s obecným a veriaceho so Sofiou mytológia, siahajúca koreňmi ku gnosticizmu, do času raného kresťanstva, a tiež ku kabale.