Mladá žena so starým mužom vyvoláva úsmev. Stará žena a mladý muž tiež, lenže celkom iný úsmev. Keď sa to však stane vám, prestanete sa škľabiť. Najprv sa vám nechce uveriť, že ten zbožňujúci mladý pohľad patrí len vám. Potom rozoberiete všetko na drobné, a napokon, keď to prijmete ako prirodzenú vec, príde aj šťastie. Úsmevy sú tu stále, ale tie vám už nevadia. Ste v tom až po uši. Príbeh lásky, akú si nezaslúži ani jeden z tých dvoch. Števa Opremčáková (1957, Rožňava) vyštudovala sociálne právo. Autorka projektu azylového domu pre bezdomovcov a sociálnej kliniky pre týrané matky s deťmi. Za podpory pražskej Armády spásy a Nadácie dobrej vôle Oľgy Havlovej uviedla tieto projekty do života aj v Košiciach. Autorka románov Zatiaľ navždy, Židovská krv, V Írsku prší inak, Planisko, Každý má svojho Igora a Ja, svokra. Viac na http://www.facebook.com/stefania.opremcakova a http://opremcakova.blog.sme.sk/ „Aj ja ťa milujem.“ Reagovala som presne podľa očakávania, podľa šablóny. Všetko ako má byť. Ako v povinnej jazde. Ale to bolo vlastne posledné takéto ráno. Potom to už šlo rýchlo. Keby človek vedel, že je to posledný raz, zapamätal by si aspoň aké bolo počasie, alebo hocičo iné, čo by dokreslilo spomienku. Ale tak to nefunguje.