Keď som sa rozhodla zozbierať svoje básne a úvahy, myslela som si, že vytvorím kyticu z farebných kvetov celého sveta v podobe knižky, ale nebolo to celkom tak a nebolo to všetko, čo sa zrodilo. Kytica nadobudla tvar slnečnice, jednej jedinej a svojimi lúčmi sa dotkla každej básne či úvahy, zanechala stopu a hlbší odkaz svetu. Už to nebola iba misia tvorby. Bola to misia samotnej slnečnice, ktorá stála v dave ostatných kvetov, ale vynikala nadovšetko. Jej žlté lupienky zaplavovali okolie žiarou, ktorej sa hovorí láska a ňou ukazovala smer. Smer k slnku, ktoré ju vyživovalo, aby sme cítili jeho lúče v sebe. Smer k oblohe, ktorá nám dáva voľnosť letu. Tie pomyslené krídla našej osobnosti, duše. A keď prišla noc, sama nám ukázala ako sa ukloniť nad večnosťou nekonečna pri horizonte zeme a hviezd. To všetko bol smer k čistej pravde lásky...