Najnovšia kniha Múr a iné textúry jedinečného básnika Jána Tazberíka nás posúva absolútne čistými básnickými prostriedkami až tam, kde možno smie len hudba. Tazberík vlastní to, čo je pre písanie azda najdôležitejšie, práve ak ide o básne v próze: naladenie na detaily, zvláštnosti, na to, čo vidí básnik a nevidia iní cez úzku trhlinu toho bytia TU. Autor podobne ako jedno z kľúčových diel Marcela Duchampa Veľké sklo, ktoré prasklo pri inštalácii, píše svoj text, tvrdý a priesvitný ako sklo, ktoré nakoniec praskne, ale nerozpadne sa. Reflektuje všetko svojím veľmi subjektívnym reflektovaním, celý pohľad Jána Tazberíka na skutočnosť života a skutočnosť básne je akoby cez sklo: niekde tam (inde?) v hĺbke, v diaľke, v tme pamäti. Je to v kontexte súčasnej slovenskej poézie výnimočný text vymykajúci sa akýmkoľvek prirovnaniam či priraďovaniam k určitému spôsobu písania. Tazberík je v písaní suverénne „tazberíkovský“: kontinuálny v sebe samom od svojho debutu až po zatiaľ poslednú zbierku. Jeho poézia bola vždy a je aj teraz nadčasová s vlastnou hlboko chápanou krehkosťou existencie človeka a poézie.